O situácii na Slovensku

Jedno príslovie hovorí: „Marec, poberaj sa starec.“ Nuž, niekedy to platí, niekedy nie. To, čo sa v poslednej dobe, zhruba od januára tohto roku, odohráva na slovenskej scéne pri pochovávaní zosnulých, je skôr tragikomédiou, alebo scenárom do hororového filmu. Dovoľte mi začať takto z ostra, lebo neprofesionálnosť niektorých našich kolegýň či kolegov doslova DEHONESTUJE tých, ktorí k svojmu remeslu pristupujú zodpovedne. Verejnosť prostredníctvom televíznej obrazovky vníma citlivo každú jednu informáciu o pohrebných službách či správe cintorínov. Kde sa stratila úcta k zosnulým, citlivý prístup k pozostalým? To už tu naozaj nezostala štipka dôstojného prístupu k danej problematike pochovávania? No ale nehádžme všetkých do jedného vreca. Našťastie sú tu aj kolegyne a kolegovia, ktorí profesiu „pohrebáka“ zvládajú dokonale, s citlivým prístupom k danému pietnemu aktu. Pootvorme teda oponu a nazrime do diania. Čo sa to vlastne okolo pohrebníctva na Slovensku odohráva v zákulisí?

Vzhľadom na to, že pochádzam, vlastne narodil som sa do rodiny „pohrebáka“ a dodnes s touto problematikou doslova žijem, je dosť ťažké mne ako osobe nahovoriť niečo, čo nekorešponduje s mojim presvedčením týkajúceho sa problematiky v pohrebníctve. Bol som pri zrode Zákona o pohrebníctve v r. 2006, aj pri jeho novelizácii v r. 2010. Našou snahou bolo uvedenú problematiku sprehľadniť v rámci zákonov SR, ale aj medzinárodne, pri transporte zosnulého zo ale aj do zahraničia. Dnes zahraničné prevozy vyzerajú asi tak, že pokiaľ naša pohrebná služba transportuje zosnulého napr. z Rakúska, Španielska, Talianska atď. musí dodržať všetky ustanovenia zákona týkajúce sa prevozu zosnulého, vrátane vzduchotesnosti rakvy či hygienických opatrení v danej krajine. Mnohí kolegovia zúfalo telefonujú a referujú, že im nevydali telo k transportu v daných krajinách. Sú pohoršení, prekvapení, ale žiaden z nich si nechce pripustiť vlastnú chybu o nenaštudovaní medzinárodného transportu a dohovoru pri preprave zosnulého. Nuž, dodržiavanie zákona o pohrebníctve v krajinách západnej civilizácie vnímajú trochu inak ako na Slovensku.

Na Slovensku je uvedený stav asi taký, že nik z kompetentných nie je ochotný kontrolovať (lebo to nie je dané zákonom), či pohrebná služba, či už zahraničná alebo domáca, dodržiava ustanovenia, ktoré sa týkajú prevozov z/do zahraničia, pokiaľ nejde o krajinu mimo Shengenu. Túto úlohu prevzala na seba colná správa, a to len preto, lebo treba rakvu zaplombovať. No ale zostaňme my len na Slovensku a pozrime sa na odborné spôsobilosti našich novopečených adeptov v pohrebníctve.

Vydávanie odborných spôsobilosti na činnosť v pohrebníctve majú na starosť Akadémie vzdelávania na Slovensku. Na získanie licencie sú potrebné isté vedomosti, ktoré by vám mali zabezpečovať dostatočný rozhľad v uvedenej problematike, či už pri správe cintorínov, pri vedení pohrebnej služby a v prevádzkovaní krematória. Veľkou otázkou je, či zhruba trojmesačný kurz (prevádzková časť v rozsahu najmenej 40 vyučovacích hodín, právna časť v rozsahu najmenej 20 vyučovacích hodín a všeobecná časť v rozsahu najmenej 10 vyučovacích hodín) je postačujúci na to, aby vychoval novú generáciu dostatočne kvalitne. Nenamietam, ani nespochybňujem odbornosť prednášajúcich lektorov, ale naším študentom v budúcom obore jednoducho chýba prax!

V zahraničí získavanie licencie trvá vyše roka, je podmienené praxou v obore a je potrebné stredné vzdelanie, čiže maturita. Pokiaľ by naša kolegyňa, správkyňa z Rimavskej Soboty pozorne počúvala na prednáškach, určite by sa dozvedela, že pri exhumácií treba brať do úvahy nielen Zákon o pohrebníctve, ale aj zákon o ochrane verejného zdravia a že najväčšie nebezpečenstvo nákazy infekcie hrozí pri exhumácií zosnulého do piatich rokov od pochovania.  

Jednou z priorít prikázaných zákonom pre mestá a obce pri spravovaní cintorína je aj evidencia hrobových miest a následné uzatvorenie zmlúv k uvedenému hrobovému miestu s prenajímateľom. Otázkou je, ako sa tieto zmluvy evidujú a či správca cintorína si uvedomuje zodpovednosť, ktorú nesie v prípade pochybenia v evidencií hrobových miest, nehovoriac o následnej exhumácií. No, ale aby sme nezostali pri správcoch cintorínov, pohrebné služby sú tie, ktoré sú ako prvé v kontakte s príbuznými a uzatvárajú vzájomnú objednávku na pochovanie zosnulého.

Samotná strata blízkeho človeka je už akousi traumou pre rodinu a pokiaľ je táto trauma znásobená ešte aj zámenou zosnulých, je často nezvládnuteľná. Prípady z januára tohto roka v obciach Zemplínska Široká a Lastomír ukazujú na hrubú chybu pohrebnej služby pri evidencií. Povinnosťou poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, sociálnych služieb, patológií ale aj pohrebných služieb je zabezpečiť označenie zosnulého (ľudských pozostatkov) tak, aby pri odovzdávaní obstarávateľovi pohrebu nedošlo k zámene. Toto označenie musí zodpovedať listu o prehliadke mŕtveho a štatistickému hláseniu o úmrtí.  Som hlboko presvedčený, že majiteľ pohrebnej služby p. MUDr. Botka vie o uvedených zákonom stanovených skutočnostiach. Pokiaľ by označovanie zosnulých korešpondovalo od začiatku uloženia zosnulého do rakvy, a pri transporte zosnulého na cintorín to skontrolovali zamestnanci, či zosnulý je ten, ktorého treba transportovať, k zámene by určite nedošlo. Zastavme sa ešte pri slovíčku „zamestnanci“. Moji kolegovia mi iste dajú za pravdu, že nájsť dobrého zamestnanca/zamestnancov nie je jednoduché. Samozrejme, je to rozdielne vo veľkomestách a na dedinách. Odvodové zaťaženia, a to nielen pre pohrebné služby sú na Slovensku, jemne povedané, náročné a každý si hľadá riešenia tak, ako vie. U pohrebných služieb je to o to náročnejšie, že na prácu s nebožtíkmi treba nielen fyzickú, ale aj psychickú odolnosť, a to nekorešponduje s predstavami uchádzačov o zamestnanie. Čo sa týka správ cintorínov, malé obce to neraz riešia formou verejnoprospešných prác, či už pri výkopoch hrobov alebo údržby cintorína. Problémom je nájsť riešenie vtedy, keď treba manipulovať s ľudskými pozostatkami alebo ostatkami napríklad pri exhumácií. Pokiaľ pracovník nie je pod dohľadom odborne kvalifikovanej osoby, nemá skúsenosti, nedodrží základné ale aj vyššie hygienické požiadavky pri uvedenej činnosti, môže sa stať pracovný úraz vo forme infekcie, niekedy aj s následkom smrti. V tomto smere bude určite potrebná zmena v legislatíve, či už pri odbornej spôsobilosti alebo zavedením klasifikácie remesla s názvom Hrobár. Našou snahou je v rámci Slovenskej asociácie pohrebných a kremačných služieb skvalitňovanie poskytovaných služieb na Slovensku, zvyšovanie kvalifikácie našich členov, ktorí sa snažia k danému remeslu pristupovať s maximálnou serióznosťou a v neposlednom rade pomáhať pozostalým v ťažkých životných okamihoch.