Posledný "recept" od doktora

Tentokrát upriamime našu pozornosť na podnikanie pohrebných služieb v hospodársky rozvinutom štáte, akým je aj Slovensko. Odmalička som vyrastal a pohyboval sa v pohrebnom sektore, a preto si nenechám od ostatných, ktorí v tomto sektore pôsobia len krátky čas, vešať sprostosti na nos. Oni sú presvedčení o svojej pravde, za ktorú sa budú biť do hrude, aj keď pravdu nemajú. Tento spôsob zmýšľania a nadradenosti ma niekedy dokáže dostať do varu. Pokiaľ sa na pohrebníctvo pozrieme z historického pohľadu, musíme priznať, že utrpelo počas komunizmu niekoľko hlbokých rán, čo následne zanechalo v hlavách niektorých podnikateľov iba povrchnú myšlienku spojenú s vidinou čo najrýchlejšieho zárobku na smútku ostatných. Zároveň musím ale uznať, že nie všetkých možno hádzať do jedného vreca. Za seba môžem povedať, že fandím všetkým, hlavne našim členom (Slovenskej asociácie pohrebných a kremačných služieb), ktorí sa snažia šíriť pozitívne povedomie a vytvárajú správne konkurenčné prostredie, budujú kultúrny charakter a dokážu svojimi službami vytvárať kvalitné meno pohrebným službám. K tomu patrí aj samozrejmosť mať pod kontrolou zosnulého od začiatku až po pochovanie alebo spopolnenie. Prečo však o tom píšem?
 
V niektorých prípadoch, ktoré sa mi dostávajú na stôl, iba žasnem nad vynaliezavosťou „človeka podnikateľa“ a neraz aj nad chamtivosťou vysokoškolsky vzdelaného lekára/lekárky. A práve preto mi dovoľte, aby som sa im teraz venoval podrobnejšie. V posledných mesiacoch sa ako huby po daždi množia prípady, kedy samotní podnikatelia alebo aj doktori, ktorí sú presvedčení o svojej všemocnosti a nadradenosti nad ostatnými, povyšujú vlastný finančný úžitok a pohrebný biznis nad etiku a dodržiavanie pravidiel. Určite mi dáte za pravdu, že povolanie lekár je viac ako iba obyčajné zamestnanie. Každý budúci lekár po ukončení štúdia musí prijať Hippokratovu prísahu. Zacitujme si z nej: „Nech vkročím do akéhokoľvek domu, vojdem tam len s úsilím pomôcť chorým a budem sa vyhýbať každému podozreniu a bezpráviu, zrieknem sa túžby po zmyslových pôžitkoch.“ A práve tu vidím koreň problému u niektorých lekárov – podnikavcov.
 
Ako predseda asociácie dostávam množstvo upozornení práve na nekalé podnikanie doktorov, ktorí sú napojení na pohrebné služby, či už z vlastnej iniciatívy, alebo na podnet podnikavého subjektu pohrebáka. Obhliadajúci doktor po obhliadnutí zosnulého automaticky radí a rozdáva vizitky danej pohrebnej služby, o ktorej tvrdí, že je pre rodinu tá najlepšia. Z toho následne má obhliadajúci zisk v podobe finančného odškodnenia. Tu vôbec nejde o samaritánsky spôsob pomáhania príbuznému, ale o prachsprosté dohadzovanie zosnulého za finančnú odmenu.
 
Dovoľte mi ako príklad uviesť hyenizmus, podľa mňa, najväčšieho rangu hádam v celej strednej Európe, a to zásluhou slovenských biznismenov v tzv. kauze „vykosťovania zosnulých“, ktoré sa deje pod hlavičkou odoberania tkanív, ktoré sa následne za nekresťanské peniaze cez s. r. o. predávali a ďalej predávajú do zahraničia. O túto problematiku sa zaujímal aj redaktor televízie JOJ Richard Boliešik, ktorý kauzy z tmy vyniesol na svetlo – sveta, na verejnosť.
 
Tieto praktiky naznačujú, že chamtivosť a snaha obohatenia sa z čohokoľvek, ešte aj z kostí zosnulých, je naozaj na Slovensku realitou. Ako zaujímavosť mi dovoľte uviesť, že uvedené úkony sa konali len na patologických pracoviskách v Bratislave a v Nitre. Ostatné pracoviská a hlavne primári týchto oddelení odmietli uvedené úkony vykonávať. V tomto prípade pri odbere tkanív vôbec nejde o záchranu človeka, povedzme, na operačnej sále.
 
Slovensko je kresťanská krajina a sám som bol v tejto viere vychovaný, tak ma napadla spásonosná myšlienka, začať loboval o zmenu zákona v parlamente. Pomoc pri spomínanej kauze som začal hľadať u kresťansky založených poslancov. Poďme teda zmeniť zákon a hlavne dajme onej „veci“,čiže zosnulému, zmenou zákona opäť dôstojnosť. Slovensko je jediná krajina, kde sa človek po smrti stáva „vecou“ a nepatrí právne nikomu.

Hnala ma vpred myšlienka, že s akou vehementnosťou obhajujeme ešte nenarodený plod dieťaťa. Poďme teda priznať rovnaký status aj zosnulému. Nepodarilo sa. Prečo? Lebo poslaneckí poradcovia v obore s touto problematikou boli tie isté čierne ovce v bielom rubáši, ktoré participovali a participujú dodnes na tomto biznise! Nuž, asi si budeme musieť počkať, kým niekomu vplyvnému „vykostia“ syna, manželku či nedajbože priamo vysokopostaveného činiteľa. No, a čo ostatní? Tí predsa patria do inej kategórie... kategórie biznisu.

Moja rada v tomto prípade znie: „Ak sa tomu chcete vyhnúť, ešte za svojho života urobte písomné vyhlásenie, že si neprajete pitvu a podajte písomnú žiadosť o vyradenie z evidencie darcov, lebo na Slovensku platí, že odobrať orgány, tkanivá alebo bunky z tiel mŕtvych darcov možno iba vtedy, ak osoba počas svojho života neurobila písomné vyhlásenie, že s týmto zásahom do svojej telesnej integrity nesúhlasí.“ Čo sa týka zákona, budem veriť a dúfať, že na ďalší pokus sa to podarí.
 
Trocha sme ale odbočili. Vráťme sa k meritu veci, ktorým je nekalé podnikanie v pohrebnom sektore. Po úmrtí sa z pacienta stáva zosnulý, čiže „vec“ a štatút rozhodovania, čo ďalej so zosnulým, náleží obhliadajúcemu lekárovi. Obhliadajúci doktori sú zazmluvnení ÚDZS majú za uvedený pracovný výkon patričnú finančnú odmenu, ktorá je hradená z daní daňových poplatníkov. Treba ale dodať, že zo zákona majú istú moc a zodpovednosť rozhodnúť, čo bude ďalej so zosnulým, či pôjde na pitvu alebo bude pochovaný v zákonnej lehote. Venujme sa podrobnejšie situácii, keď doktor rozhodne pacienta/zosnulého/„vec“ nechať previesť na pitvu.
 
Na Slovensku je cieľom niektorých pohrebných služieb, ktoré sa zúčastnili zákonného výberového konania na transporty zosnulých pre ÚDZS fakt, že sa ľahko dostanú k adresám príbuzných a následne, po nanútení sa, môžu robiť aj rozlúčkový obrad. Pri výberových konaniach je prioritou cena za prevedený úkon. V snahe získať zákazku (a to nielen v pohrebnej problematike), sa kandidáti na tieto prevozy snažia podhodnotiť cenu za prevoz s úmyslom, že rozdiel prirátajú obstarávateľovi pohrebu pri konečnej fakturácii. V tomto procese je víťazom jedine ÚDZS, ktorý okamžite uzatvára zmluvy na prevoz za tieto sumy, čo je pochopiteľné.

Uvediem príklad z praxe: Pohrebná služba uzatvorila zmluvu na sumu 15 € za jeden prevoz zosnulého z bodu A do bodu B v okruhu 180 – 200 km. Tu sa natíska otázka, nad ktorou by sa zamyslel snáď aj žiak základnej školy. V sume 15 € sú teda uhradené náklady na pohonné hmoty, transportný vak, nosidlá, jednorazové rukavice, dezinfekčné prostriedky po úkone, náklady na dvoch zamestnancov, mesačné odvody a v neposlednom rade aj amortizácia vozidla?! Aj laik tu musí tušiť, že tu nie je niečo s kostolným poriadkom.

Alebo príklad opačný. Príde nová pohrebná služba na trh s vidinou okamžitého zbohatnutia, čo spraví? Jednoducho podplatí kľúčových hráčov. To sú obhliadajúci lekári, ošetrovatelia alebo sestričky v nemocniciach. Nuž každý nech si urobí vlastný názor na danú vec.
   
Moja rada pre pozostalých znie: „Nenechajte sa nikým a ničím ovplyvňovať a zachovajte chladnú hlavu pri výbere pohrebnej služby. Pokiaľ ste si vybrali, všímajte si podrobnosti, či má daná služba zamestnancov, či sa k vám slušne správajú, kde bude váš zosnulý uložený do doby pochovania a či je možnosť ho vidieť ešte pred obradom. Nič nepodpisujte, pokiaľ nie ste rozhodnutí.“

Každý okres, dedina má isté tradície v pochovávaní a do svojho povedomia si zapísala aj názov pohrebnej služby, ktorá v danom obvode zvykla pochovávať. Pokiaľ jestvujúca pohrebná služba zaspala na vavrínoch a prestala sa rozvíjať, modernizovať, ignoruje nové trendy v pohrebníctve, stratí svoje meno a čoskoro ju nahradí iná. Preto neopomínať tieto skutočnosti neustále zdôrazňujeme aj našim členom v asociácii, ktorí ich akceptujú, čo v neposlednom rade vidieť aj na kvalite ich služieb a stabilite na poli poskytovania pohrebných služieb v regiónoch.